Pri zosilňovaní slabého signálu je zvyčajne potrebné minimalizovať elektrický šum, najmä v prvej fáze zosilnenia. Ako disipatívne prvky aj ideálne odpory prirodzene vytvárajú na svojich svorkách šum, ktorý náhodne kolíše. Johnsonov šum je výsledkom zmeny teploty rezistora, ktorá je základným zdrojom hluku rezistora a dá sa predpovedať pomocou vety o rozptyle vĺn. Použitie väčšej hodnoty odporu spôsobí väčší šum napätia, zatiaľ čo menšia hodnota odporu spôsobí väčší prúdový šum pri danej teplote.
Tepelný šum skutočného rezistora môže byť väčší, ako sa teoreticky predpokladalo, a zvýšenie je zvyčajne závislé od frekvencie. Prebytočný šum skutočného rezistora sa pozoruje iba vtedy, keď ním preteká prúd. Špecifikuje sa v μV / V / DECADE -μV jednotkách na volt šumu použitého na rezistor s frekvenciou desaťkrát vyššou. Frekvencia sa meria v dB, takže rezistor s indexom šumu 0 dB bude vykazovať prebytok šumu 1 μV (efektívna kvadratická hodnota) na napätie na rezistore pre každé frekvenčné desaťročie. Nadmerný hluk je teda príkladom šumu 1 / f. Kombinované rezistory na báze filmu a uhlíka produkujú viac šumu pri nízkych frekvenciách ako iné typy rezistorov a pre lepšie charakteristiky šumu sa zvyčajne používajú drôtové a filmové rezistory. Uhlíkové kompozitné rezistory majú index šumu 0 dB, zatiaľ čo fóliové rezistory môžu mať index šumu -40 dB a obyčajný šum fóliových rezistorov nie je významný. Tenkovrstvové rezistory na povrchovú montáž majú všeobecne nižší šum a lepšiu tepelnú stabilitu ako hrubšie rezistory na povrchovú montáž.
Tepelný šum rezistorov je tiež závislý od veľkosti; všeobecne, keď sa zvyšuje fyzická veľkosť rezistora (alebo sa používa viac rezistorov paralelne), prebytočný šum klesá, keď sa nezávislý vlnový odpor menších častí vyrovná.
